Dnes je utorok, 09.august 2022, meniny má: Ľubomíra
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

"Na svet už pozerám s nadhľadom a humorom." Prečítajte si rozhovor s Milkou Vášáryovou v plnom znení

január 22, 2022 - 08:30
Emília Vášáryová doslova prekvitá noblesou. Jej herecké skúsenosti v spojení so sálajúcou pokorou sú zriedkavou kombináciou. A ešte sú zavŕšené sviežim nežným vzhľadom. Mladistvý životný pohľad si udržala aj vďaka práci so študentmi na VŠMU. „Človek by sa nemal zmeniť na neomylný kameň a spasiteľa sveta, treba zostať otvorený,“ hovorí herečka.
Foto: 
SITA

V rozhovore pre Slovenku prezrádza, že je pre ňu podstatné hľadieť na život z nadhľadu a s humorom. A čierny humor, ten má vraj najradšej. 

Patrili ste k najvýraznejším tváram televíznych pondelkov. Buddenbrookovci, Piková dáma, Sesternica Beta, Mário a kúzelník… v týchto a mnohých ďalších hrách ste sa zaskveli. Ako si spomínate na nakrúcanie?

My sme vôbec netušili, že sme začali epochu niečoho, čo pretrvá tak dlho. Slovenský film bol v tom čase na možnosti skúpy, nebolo veľa príležitostí dostať sa pred kameru. V rámci Československej televízie existovali slovenské a české štúdio, ale fungovali sme spoločne. Myslím, že v tom tichom, láskavom, ale predsa len boji, to prinášalo zdravú konkurencieschopnosť. A človek sa snažil. Boli tam skvelí ľudia a šikovní dramaturgovia, pretože to bol výborný nápad sám o sebe. V čase, keď sa všetko podrobovalo cenzúre, my sme robili svetovú klasiku. A tí, čo mali konečné slovo, to odsúhlasili, pretože sa hanbili priznať, že netušia, o čom je daná hra. V tých časoch to bol naozaj zásah do čierneho.

Spomínate si na niečo, čo už dnešná generácia hercov pri práci nezažíva?

Ešte počas vysokoškolského štúdia som zažila všetky snímania naživo dabovaných filmov. Napríklad fantastický poľský film Nevinní čarodejníci, ktorý bodoval po celom svete, nám pustili v štúdiu, museli sme sa všetky repliky naučiť a keď sa šlo naživo a niekto repliky zmeškal, nedalo sa už nič robiť. Boli to všetko kvalitné filmy a my sme ich robili s veľkou radosťou. Zažili sme aj momenty, keď pri inscenáciách naživo praskali kamery, psi zjedli jedlo, čo malo byť na stoloch nachystané a podobné milé situácie. Technici sa museli postarať, aby nikto nič nezbadal. 

Nádherné kostýmy z pondelkových inscenácií mal na starosti aj kostýmový výtvarník, váš manžel Milan Čorba. Boli to práve tie chvíle z televíznych pondelkov, čo vás k sebe pritiahli?

Áno, Milana som prvýkrát stretla, keď som mala osemnásť. Dostala som prvú väčšiu rolu v televíznej hre Kar na konci roka od Jána Soloviča. Milan bol blízkym priateľom mojich spolužiakov a spýtal sa ma, či nemám doma nejaký dobrý kabát, pretože sme nakrúcali aj v exteriéri, na cintoríne. Tam sme začali spolupracovať a trvalo ďalších dvadsať rokov, kým sme sa rozhodli, že budeme spolu žiť. 

Aké to bolo spolužitie?

Presmiali sme sa tridsaťšesť rokov nášho spoločného života. A pritom sme prežili aj neľahké chvíle. Nadhľad je veľmi dôležitý a je to základ pre akýkoľvek vzťah. Vedieť sa na tom všetkom zasmiať. Je mi smiešne, keď sa niekto uráža, alebo nekomunikuje.   

V porovnaní so súčasnými mladými ľuďmi ste začali pracovať veľmi mladá, museli ste dospieť teda skôr, alebo práca bola len následkom prirodzeného vyústenia vašich hereckých ambícií?

Vždy som mala veľkú túžbu po nezávislosti a jemne rebelskú povahu. Nie voči rodičom, s nimi som mala fantastický vzťah. Maturovala som v sedemnástich (rok 1959) a následne som sa presťahovala do Bratislavy, kde mi rodičia veľmi chýbali. Avšak dala som sama sebe záväzok, že peniaze už od nich nikdy nevezmem. Mám takú vlastnosť, že veľmi rada pracujem s číslami a vždy si zapamätám najskôr tie, potom všetko ostatné. Na vysokej škole som oteckovi všetko vždy do koruny vyrátala, kde som koľko minula. Dostávala som od neho 400 korún vreckové. 

Nechýbala vám ľahkosť bytia, prirodzená v takom mladom veku?

Možno som bola až príliš pedantná. Nikdy som nemala sklony ani k bujarej nočnej zábave. Dokonca som nechcela ísť ani na vlastnú stužkovú slávnosť. Bol to veľký boj s rodičmi, ale maminka mi dala ušiť šaty, tak som teda šla do Grand hotela v Banskej Štiavnici, kde bola stužková a rýchlo som aj odišla. V devädťdesiatich rokoch Bratislave, keď mi niekto povedal, že mám prísť do V-klubu, ani som netušila, kde sa nachádza. To mi nikto nechcel veriť.

Na javisku sa dokážete predviesť v plnej paráde, ale mimo neho ste skôr introvert?

Veľmi dlho som si myslela, že herečkou nebudem. Kádrové posudky mi však zabránili v štúdiu niečoho celkom iného a herectvo bola možnosť, ako nepracovať vo fabrike v Banskej Štiavnici. Narodila som sa počas vojny, v čase, keď bol otec nezvestný. Bojoval v armáde a s mamičkou sme prežili veľmi krušné chvíle. Päťdesiate roky poznačili celú rodinu. So sestrou Magdou, dvomi sesternicami a mojimi deťmi tvoríme teraz našu malú rodinu. 

Ako na vás po týchto životných skúsenostiach vplýva to večné a obľúbené sťažovanie sa na všetko?

Sťažovanie a bedákanie ešte nikomu nikdy nepomohlo. Ani mne. 

Nie je to spôsobené tým, že mladší majú priestor na rôzne analýzy a porovnávania, zatiaľ čo vy ste riešili reálne problémy ohrozujúce život?

Zo všetkého sa teraz robí veľká veda. Keď som mala malé deti, poradila som sa s mamou, nehrala som sa na expertku. Poznám šikovných vedcov, ktorí v detstve mlčali, dnes by ich označili za autistov. Možno sme šli životom prirodzenejšie a život k nám nebol až tak láskavý. Ale nie som sociologička, môžem hovoriť len za seba. Moji rodičia naozaj bojovali o existenciu, veľa sa u nás pracovalo a nikto sa nesťažoval. Nikto nepoznal nudu alebo depresie. Ak by som ako dieťa doma povedala, že sa nudím, nikto by mi v rodine nerozumel. Bol to drsnejší, ale zdravší prístup. 

Na koľko je pre vás podstatné hľadieť na život z nadhľadu a s humorom?

Humor je veľmi dôležitý, najmä čierny, ten mám najradšej. 

Akými spôsobmi chránite samu seba a pomáha vám to v hereckom povolaní?

Pre mňa bolo najťažšie vyrovnať sa so skutočnosťou, že herectvo je veľmi podozrivé povolanie. V čase, keď som ako sedemnásťročné dievča začínala hrávať, to bolo niečo medzi kolotočiarkou s ružou v ruke a niečím ešte horším... V roku 1962 si ma však vybral pán režisér Jiří Krejčík do filmu Polnočná omša a ja som sa s postavou Katky zrazu ocitla medzi hereckou elitou. Pán Jozef Kroner, Karol Machata, Ladislav Chudík, Ivan Mistrík, Hana Meličková a môj pohľad na hereckú profesiu sa pomaly menil. Mala som vždy veľkú túžbu cestovať, študovať v Prahe, vo veľkom meste. Chcela som byť veľmi ako Zigmunf a Hanzelka, to boli moje vzory. 

Rozdelenie Československa sa vás zrejme dotklo...

Áno, veľmi. Mala som takmer päťdesiat rokov, žili sme vtedy s mojou svokrou pani Čorbovou a prežívala som s ňou momenty, keď už druhý krát v živote prichádzala o vlasť. Na silvestra, keď vybuchovali delobuchy som na ňu s úzkosťou hľadela, či to prežije. Cítim to tak, ako by sme sa najmä v oblasti kultúry, nerozdelili do dnešného dňa. A želám, aby to tak zostalo čo najdlhšie. Cítim sa v Česku ako doma.

Film Až přijde kocour režiséra Vojtěcha Jasného získal viac ako desať ocenení na medzinárodných filmových festivaloch – okrem iného aj v Cannes, odkiaľ si v roku 1963 odniesol Zvláštnu cenu poroty a Cenu Medzinárodného združenia mládeže. Stvárnili ste v ňom životnú lásku postavy Brodského, krásnu Dianu a bola to pre vás prvá cesta na západ.

Napriek tomu, že to bolo pre mňa všetko náročné, pretože som veľmi sebakritická, užila som si to. Žila som stále v nejakej obave. Akoby som permanentne cítila nejakú neistotu. To je zrejme z detstva. 

Ste vnútorne zocelená, pritom pôsobíte ako dievčatko. Aký život má podľa vás slovenská žena?

Keď som bola v Rusku, všimla som si, že najhoršie práce robili vždy ženy. Môj otec bol stredoškolský profesor a vďaka nemu som mala voľný vstup do knižnice. Hltala som Boženu Slančíkovú-Timravu, Pavla Országha Hviezdoslava. Tam som sa dozvedela, v čom je, okrem iného, problém Slovenska. Veď Jonáša Záborského dobre že nezhodili, keď kázal. Je to alkoholizmus mužov, čo ich zráža dole. Pre mňa bolo ťažké zmieriť sa s tým, ako pri každej príležitosti chlapi dvíhajú štamperlíky. Ja totiž mužov obdivujem a veľmi si ich vážim, v mojej rodine boli muži veľkou autoritou. Vládli tvrdou, ale láskavou rukou. A na  ockovi som pochopila krehkosť mužov. Neinklinujem k žiadnej feministickej rovine, skôr si vážim inteligentných mužov a myslím si, že potrebujú veľkú ochranu. Možno aj vďaka tomu, že mám synov, cítim mužskú zraniteľnosť intenzívnejšie. Mali by sme byť šťastné, že tých chlapov máme. Môj syn, keď mal štrnásť rokov, ku mne raz v noci pribehol, schoval sa ku mne pod paplón a vystrašený sa ma pýtal: „Mami, myslíš, že ja sa budem musieť oženiť? A z čoho uživím moju rodinu?“

To je tá krehká mužská duša.

Myslím si, že dnes majú muži problém, ak nedokážu uživiť rodinu. Je mi ich až ľúto, pod ťarchou požiadaviek dnešných dievčat. Tridsať rokov som učila a na jednej z prednášok sa ma pani profesorka z inej vysokej školy spýtala, ako ma študenti poslúchajú. Niektoré stereotypy stále pretrvávajú... Nerozumela som otázke pani profesorky. Myslím si, že ani v manželstve nemusí „poslúchať“ jeden druhého. Vzťah je o tolerancii a rešpekte voči druhému.

Na VŠMU ste dostali pamätnú tabulu za výnimočnú pedagogickú a umeleckú činnosť a za významný prínos pre školu. Čím vás osobne učenie na katedre hereckej tvorby obohacovalo?

Sama pre seba som si definovala, že kontakt s mladými ľuďmi by mi mohol pomôcť k vlastnému dovzdelaniu sa. Nechcela som len tak chodiť do školy a niečo im rozprávať, brala som to, že im naozaj chcem niečo reálne odovzdať. A ešte som si vravela, že pri študentoch ani tak ľahko a rýchlo nezostarnem. Taktiež som sa pokúsila korigovať svoje názory, predsa len ich mám vekom v niečom vyhranené. Človek by sa nemal zmeniť na neomylný kameň a spasiteľa sveta, treba zostať otvorený. Nie je mi veľmi príjemné, keď vidím ako sa herci pasujú do týchto polôh. 

Počas kariéry ste získali množstvo umeleckých ocenení a ste tiež držiteľkou štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Akú rolu hrá vo vašom živote spätná väzba za to, čo robíte?

Celkom obyčajne som na ne pyšná. Bola som nervózna pri odovzdávaní, ale každému oceneniu som sa potešila. Môj manžel bol veľmi poriadkumilovný, tak mi ich raz všetky zoradil na poličku. V rodine sa mi už smiali, keď som stále vravela, že chcem robiť niečo iné ako herectvo. 

A čo okrem herectva ste chceli robiť?

Čokoľvek. Chcela som študovať medzinárodné vzťahy, aby som mohla cestovať. Moja veľká túžba bola aj astronómia. Potom som mala obdobie, keď ma zaujímali dejiny umenia. Teraz už na to hľadím s nadhľadom, všetko je aj tak vždy inak. 

Viete sa odmeniť aj vy sama?

Roky som sa sama odmeňovala. Na konci každej sezóny som si vybrala darček a sama som si ho kúpila. 

Dosiaľ ste v živote zažili viac režimov. Ako vnímate, keď sa v momentálnej situácii ľudia oháňajú, že sa cítia utláčaní protipandemickými nariadeniami?

Vzdelanie je základ všetkého. Kultúra a vzdelanie musí byť národným majetkom. Národ, ktorý podporuje vzdelanie, nikdy nekráča naspäť ako rak. Nevzdelanosť, tuposť a obmedzenosť, ktoré ja teraz pociťujem, demoralizujú národ a najmä človeka samotného.

Nedávno ste prekonali covid, bulvárne médiá vás už pomaly pochovávali, no sestra Magda uvádzala na sociálnej sieti fakty na pravú mieru. Používate internet?

Chorobu som prekonala bez problémov, zrejme aj preto, že som tretíkrát zaočkovaná. Na sociálnych sieťach nie som ja, ani moje deti a netušila som, čo o mne napísali. Až sestra mi to povedala. Som veľmi rada odstrihnutá od týchto informácií. Pozerám sa totiž na súčasnú závislosť ľudí od digitálneho sveta s hrôzou. Nie je možné, aby sa priatelia stretli a nerozprávali sa. Cez telefón aspoň vnímam hlas, ale čo môžem cez obrazovku?

Čo vám naposledy spravilo radosť? 

V prvom rade je to moja rozrastajúca sa rodina. A minule som sa pristihla ako stojím doma pri okne, a usmievam sa pretože konečne v Bratislave snežilo. Milujem všetky ročné obdobia a nádhernú hviezdna obloha. A ešte moja záhrada. To sú veci, ktoré vo mne okamžite vyvolajú radosť zo života. 

Bez filmu Pelíšky si už Vianoce nevieme predstaviť. Režisér Jan Hřebejk na realizáciu filmu však nevedel zohnať peniaze a hrozilo, že nevzniknú...

Dostala som ponuku hrať v Prahe, v divadle Na Zábradlí, potom v Činohernom klube, neskôr v Národnom divadle. Mala som tam náročné predstavenia od úžasných autorov, veľa som vtedy pendlovala medzi Bratislavou a Prahou. Pán Hřebejk ma videl v predstavení Ritter, Dene, Voss a slovo dalo slovo. On bol vtedy začínajúci filmový režisér. Scenár bol naozaj krásny, všetci sme nadchli a už pri skúškach sme sa spriatelili.

Deti ste držali od práce vždy bokom?

Bolo to moje aj ich želanie. Nemám rada tieto exhibicionistické sklony.

Sledujete súčasných hercov a muzikantov na Slovensku a v Česku?

Pozorne sledujem všetkých mojich študentov. A hudba hrá v mojom živote prím. Zbožňujem klavírne koncerty, po nociach pozerám kvalitné hudobné stanice. Najlepšie programy totiž idú o tretej ráno. Milujem klasiku, džez aj rock. Za jeden z najväčších životných zážitkov považujem, keď som bola na dňoch československého filmu v Londýne a stretla som v noci v hotelovom bare Louisa Armstronga s celou kapelou. Veľmi rada aj tancujem. Rozvoj hudby som u detí veľmi podporovala, považujem ju za zázrak. Keby som sa ešte raz narodila, chcela by som byť hudobníčkou. A vždy som chcela mať za muža klaviristu. Milan však krásne kreslil.

Ako trávite čas v poslednom období?

V SND skúšame hru o Rolling Stones a ja som rada, keď môžem ísť medzi ľudí. Nedávno sme ešte stihli v Prahe odohrať hru Antikvariát, podľa rovnomennej novely Ľuby Lesnej. Počas pandémie som sa začala dokonca prechádzať okolo môjho bydliska, na čo som doteraz nikdy nemala čas. Trápi ma osamelosť, ale nie samota, tú zvládam dobre. Na jednej z jarných prechádzok niečo nahlas rozprávala kvetom a nejaká pani ma oslovila s tým, že kde mám toho psíka, s ktorým sa rozprávam... Keď som jej povedala, že nemám psa a ani ho mať nikdy nebudem, bolo dlho ticho. A potom sa zrazu ozvalo: „Chudera“, a pani odišla. A mala pravdu. 

 

- - Inzercia - -